Pozoruhodná správa pána Mortona - časť 2

03.03.2013 16:46

Hodiny na stene ukazovali osem, keď som s Whartonom už sedel po raňajkách v kuchyni. Čakali sme na príchod mladého baroneta Wencesla Caspervilla a jeho priateľa a sprievodcu doktora Arthura Windsona. Mali prísť okolo ôsmej hodiny. Vyzrel som z okna, no počasie sa nezmenilo. Už od skorého

rána mierne mrholilo a ulicou sa hnala riedka hmla. Prešlo asi päť minút. Wharton mlčky sedel v kresle a nadšene vdychoval vôňu čiernej kávy.

 

- Čo si myslíte o smrti sira Henryho ? Myslíte, že tam tá povesť o bezhlavom baronetovi hrá nejakú úlohu ?

 - Rozhodne nie...skôr ju chcel niekto využiť ako maskovanie.

 

 Už teraz mi je jasné, že sa o samovraždu alebo nehodu jednať nebude.

 

- Ale potom je ešte záhadnejšie, že starého baroneta našli kde- si vonku pred zámkom. Čo by mohol hľadať vonku uprostred noci ?

 - Už teraz ste sa dopustili nejednej chyby, Wharton.

 - A to už akej ?

 - Nuž, ako môžete takto tvrdiť, že bol vonku uprostred noci ? To ste zobrali odkiaľ ?

 - Predsa ho našli mŕtveho pred zámkom, či nie ?

 - S tým súhlasím. Ale on tam vôbec nemusel ísť. Vrah ho mohol pokojne odpraviť priamo v jeho izbe a potom ho vyniesť na trávnik pred zámok.

 - A to by malo aký zmysel ? nechápavo krútil hlavou.

 - Nejaký určite. Predsa by to nikto neurobil iba tak. Ale zadrž te, Wharton ! Na podrobné dedukovanie je ešte priveľmi zavčasu. Hádam nám celú situáciu lepšie objasnia naši vážení hostia a lokaj, ktorý istotne čaká na nás v zámku.

 

Bolo už pol deviatej a hostia stále nikde. Pomaly ma začali premáhať obavy, ktoré ma prirodzene nútili uvažovať o ceste baroneta a doktora Capervillského zámku. Mysľou som sa teda odobral na nemalý pahorok, ktorý sa týčil nad mestečkom Ironwell. Vysoké, štíhle veže chátrajúceho zámku, ktoré zostali už len nemými svedkami temných udalostí a záhadného osudu rodu Capervillovcov, sa ešte aj dnes hrdo týčili do be- belasého neba. V duchu som si predstavoval ako od zámku práve vyrazila drožka po štrkovitej ceste, ktorá sa po chvíli stáčala do zmiešaného, no prevažne bukového lesa. Vo vnútri sedel baronet v tmavom obleku a vedľa neho starý priateľ nebohého baroneta Henryho Capervilla, doktor Arthur Windson. Obaja boli pohrúžený do temných myšlienok a zadumane hľadeli cez okienka kamsi do diaľky medzi kostrbaté a ostro rezané hrebene hôr na západe. Takto sa viezli hodnú chvíľu, kým nezišli z pahorkov až celkom na rovinu. Odtiaľ sa dostali do širokánskeho, neveľmi rovnomerného údolia a po chvíli zišli do mestečka Ironwell. Drožkár pohnal kone a kolesá zarachotili v uliciach...

 

Vzápätí som sa strhol na akýsi hrmot a otvoril som oči. To Wharton práve zatvoril oblok. Vyzrel som von ale počasie sa veľmi nezmenilo. Usadil som sa do kresla a Wharton mi automaticky priniesol fajku. Napchal som ju vynikajúcim tabakom, ktorý som nedávno dostal. Vtom sa z vonku ozvali údery kopýt a pred mojím domom na Garden Street zastavila drožka. Pozrel som na hodiny. Práve odbilo deväť hodín. Hostia teda meškali rovnú hodinu. O chvíľu ktosi z nich zaklopal na dvere. Wharton sa ponáhľal otvoriť. Do miestnosti vstúpili dvaja pomerne vysoký muži a dvere sa zatvorili. Ihneď som spoznal, ktorý z nich je lekár a ktorý baronet. Rýchlo som vstal a ponáhľal som sa ich privítať.

 

- Á...vy budete iste pán Morton, povedal doktor Windson a mocne mi stisol ruku.

 - Áno. Vitajte u nás.

 

Doktor nám predstavil baroneta. Volal sa Wenceslas Capervill. Hostí, ako obvykle, sme uviedli do obývacej izby, povedľa krbu. Len čo sme sa usadili, pozorne som si ich obzrel. Doktor Windson, vysoký a chudý muž s guľatými okuliarmi na nose, bol vychýrený lekár nielen v tomto kraji. Hoci bol rodák z Liverpoolu, žil a pôsobil už takmer tridsať rokov tu, v severnom Škótsku, kde prišiel v roku 1841 ako tridsať ročný. No nebol iba lekárom. Bol aj skúseným cestovateľom a dobrodruhom.

 Nasvedčujú tomu jeho početné plavby a výpravy do Škandinávie pozdĺž ostrovov Orkneje a Shetlandy cez Nórske more až do Laponska. Ďalej do Bretónska, Biskajského zálivu a odtiaľ okolo Portugalska do Gibraltáru. Henryho Capervilla spoznal v roku 1862, keď sa spolu plavili pozdĺž západného poloostrova Európy do severnej Afriky. Doktor Windson tam cestoval z čírej zvedavosti a dobrodružstva, kým baronet za celkom nejasných príčin a okolností. Vtedy sa povrávalo, že sa chce odsťahovať a opustiť zámok, ktorý sa mu len pred tromi dňami stal osudným. No to, čo bolo skutočnou príčinou jeho odchodu z vlasti zostalo záhadou a možno sa to už ani nikto nedozvie. Bolo to hádam kvôli čudnej povesti, ktorej veril a pokladal ju za osud, postihujúci rod Capervillovcov ?

 

Napísal : Fridrich