Vynálezy

Tu budem postupne pridávať vynálezy a ich popis.

Záchod

Záchody sa objavili dávno. 25. storočie pred Kr. - ľudia z oblasti Harappa (Pakistan) mali v každom dome vodné toalety spojené kanálom zakrytým pálenými hlinenými tehlami. Záchody boli aj v starovekom Egypte a Číne. V rímskej civilizácii boli niekedy záchody súčasťou verejných kúpelov, kde ženy a muži boli spoločne v zmiešanej spoločnosti.

Za vynálezcu splachovacieho záchoda sa považuje Sir John Harington (v roku 1596), aj keď vo viktoriánskej ére boli vyvinuté zlepšenia regulácie (pravdepodobnejšie to urobil Alexander Cummings než Thomas Crapper ako sa obvykle uvádza) a použitie splachovacích záchodov sa rozšírilo. Pred a počas tohto prechodného obdobia (v niektorých oblastiach až do 20. storočia) veľa ľudí používalo externé záchody, najmä v roľníckych oblastiach.

Ceruzka

Predchodcom ceruzky bola od staroveku používaná strieborná alebo olovená tyčinka. Rozmach nastal v 16. storočí, kedy bolo v Anglicku v oblasti Lake District pri obci Borrowdale objavené bohaté ložisko grafitu. Anglicko vývoz grafitu zakázalo, preto malo na výrobu ceruziek monopol. V iných krajinách boli ložiská tiež objavené, avšak neboli tak kvalitné, aby anglickú ceruzku ohrozili. Prelom nastal v 19. storočí, kedy bol grafit nahradený zmesou rozomletého grafitu s ílom vypálenou v peci. To umožnilo vyrábať ceruzky s rôznou tvrdosťou.

Auto

Prvé parou poháňané automobily sa objavili už v roku 1880. Prvý automobil, ktorý prekonal rýchlosť 100 km/h, však mal elektrický pohon. V 20. storočí sa automobily poháňané benzínom alebo naftou stali najvýznamnejším dopravným prostriedkom.

Toaletný papier

Toaletný papier bol prvý raz vyrobený v Číne v 14. storočí.

Prvý priemyselne vyrobený papier propagovaný výhradne pre toaletné použitie produkoval Joseph Cayetty v USA v roku 1857. Meno Cayetty bolo vytlačené na každom liste.

Pred týmto vynálezom na svoje umývanie používali bohatší ľudia vlnu, čipky alebo konope, chudobnejší sa umývali v rieke alebo sa čistili rôznymi materiálmi ako handry, drevené hobliny, tráva, seno, kamene, piesok, mach, voda, sneh, kukuričné šupky alebo mušle, v závislosti od krajiny a počasia alebo sociálnych zvykov. V starovekom Ríme sa obvykle používala špongia.

V niektorých častiach sveta sa bežne používali staré noviny, telefónne zoznamy, reklamné brožúry atď.

Použitie vody na čistenie bolo obvyklé na Strednom východe, kde ľudia používali ľavú ruku na čistenie a pravú ruku na jedlo. V niektorých častiach Afriky to bolo naopak, a stisk pravej ruky sa považoval za nevychovanosť.

Futbal

Šport v prosperujúcom Anglicku sa stal súčasťou výchovného pôsobenia. Populárna bola atletika, organizovali sa cyklistické preteky, pravidelné súťaže rugby. K slovu sa hlásila aj hra, ktorá sa uberala iným smerom – futbal.

Ako pri rugby, aj tu boli na počiatku nové pravidlá. Prvenstvo v ich zostavení patrí uni-verzite v Oxforde. Stalo sa to v roku 1848. Žiaľ, nezachovali sa a rovnaký osud postihol aj niekoľko ďalších návrhov. Úspech dosiahol až rektor univerzity v Uppinghame Thring, ktorý v roku 1862 vypracoval pre svojich študentov pomerne precízne pravidlá s 13 ustanoveniami. Cieľom týchto ustanovení bolo zamedziť možnosti zranenia. Thringove boli súhrnom dovte-dajších skúseností a stali sa základom prvých oficiálnych pravidiel. Okrem Anglicka sa futbal ujímal aj v ďalších častiach britských ostrovov – najmä v Škótsku. Škóti vypracovali aj prvý futbalový zákonník. Roku 1861 usporiadali aj prvý kongres futbalových nadšencov.

Londýn, Freemasons Tavern, Great Queen Street – takto znie adresa miesta, kde sa 26.10.1863 o siedmej večer podarilo vytvoriť prvý futbalový zväz na svete: The Football As-sociation. Pravidlá, ktoré vznikli zároveň s anglickou asociáciou, sú v mnohom podobné dnešným. Podľa nich malo stretnutie trvať 2x45 minút. Rozmery ihriska boli 120x90 yardov. Počet hráčov sa ustálil na 19. Potom prichádzali ďalšie úpravy, ktoré dali futbalu dnešnú tvár:

-1866-začalo sa uplatňovať pravidlo o postavení mimo hry

-1869-hra rukou sa pokladá za nedovolenú

-1870-strkanie do protihráča odzadu je zakázané. Počet hráčov je 11.

-1871-strkanie do protihráča sa trestá voľným kopom

-1872-zmena veľkosti brány, až sa ustálila na miere 7,3x2,44 m

-1873-1x boli použité chrániče nôh

-1874-začali sa používať kopačky – za vynálezcu sa považuje Sam Widdowson

-1878-rozhodcovia používajú píšťalky, k ich povinnostiam patrilo tiež ošetrovanie a masírovanie zranených a unavených hráčov

-1880-vyšlo upravené pravidlo o rozhodcovských povinnostiach, úlohou rozhodcu bolo vyriešiť každý spor, určiť koľko gólov sa dosiahlo, dbať na regulárnosť stretnutia.

-1882-vyšlo nové pravidlo o vhadzovaní lopty od postrannej čiary. Lopta sa musela vho-diť dvoma rukami, zdvihnutím nad hlavu, bez zdvihnutia nohy zo zeme

-1883-určila sa jednotná hmotnosť aj veľkosť lopty. Spresnilo sa pravidlo o postavení mimo hry. Upravila sa právomoc postranných rozhodcov-mali pomáhať hlavnému.

-1887-na futbalovú scénu prišla píšťalka. Schválilo sa nové pravidlo: lopta je mimo hry iba vtedy, ak celým objemom opustí hraciu plochu.

-1888-Wiliam McGregor (manažér Aston Vily) predložil návrh na zriadenie dlhodobej ligovej súťaže. Mužstvá mali bojovať medzi sebou systémom každý s každým a to doma i vonku. Zároveň navrhol systém bodovania: za výhru dva body, za remízu jeden bod, za prehru nič. V tomto roku sa tiež objavil návrh na ďalšie kritérium určovania poradia muž-stiev – skóre.

-1890-J.A.Brodie z Liverpoolu zavesil na bránu sieť. Novinka sa osvedčila, lebo sa mohlo ľahko dokázať, či lopta preletela cez bránu alebo nie.

-1891-Írsky futbalista McCormick navrhol pokutový kop vo forme ako ho poznáme dnes. Dovtedy sa mohol zahrávať z ktoréhokoľvek miesta trestného územia vo vzdialenosti dvanásť yardov od brány. Zároveň sa určilo, že všetky mužstvá musia mať siete.

-1892-vyšlo nariadenie, že rozhodcovský zápis o stretnutí musí byť napísaný v jednotnom formulári.

-1903-vyšiel súbor kompletných pravidiel

-1904-zrodilo sa pravidlo o výhode

-1905-podľa nového pravidla brankár pri pokutovom kope nesmel opustiť bránu. Dovte-dy sa mohol nielen pohybovať, ale aj vybiehať proti strele.

-1908-zmenilo sa pravidlo o rozhodcovskej lopte. Do tých čias sa lopta vhadzovala medzi hráčov ako pri basketbale. Ďalšie pravidlo z tohto roku obmedzilo hru brankárov rukami iba na pokutové územie.

-1913-vzdialenosť medzi loptou a múrom brániacich hráčov pri zahrávaní trestného kopu vzrástla zo šiestich na deväť metrov.

-1924-od tohto roku možno dosiahnuť gól priamo z rohu.

-1938-boli zhrnuté všetky doterajšie pravidlá uplatňované na celom svete do jednej sústa-vy.

Peniaze

Primitívne peniaze a mince

Za základnú funkciu peňazí sa obyčajne považuje umožnenie, uľahčenie výmeny tovarov (tovarov, služieb) medzi jednotlivcami či skupinami ľudí. K tomu prišlo už v predhistorickej dobe, keď určité predmety majúce v príslušnej spoločnosti širší význam a uznávanú hodnotu (plátno, dobytok, mušle, neskôr kovy, najmä drahé) sa vsunuli do predtým priamej výmeny predmetov za predmety iného druhu. Hodnota vymieňaných predmetov sa začala udávať v zodpovedajúcom množstve peňažnej jednotky (napríklad počet uncí zlata vyjadroval hodnotu tovaru). Peniaze tak nadobudli ďalšiu funkciu stanovovania hodnoty iných predmetov.

Spočiatku sa množstvo kovov vo funkcii peňazí pri výmene určovalo vážením a následným delením. V krajinách Malej Ázie sa prikročilo v prvej polovici 1. tisícročí pred Kristom k trvalému rozdeleniu peňažného kovu razením kovových mincí s označením, ktoré malo zaručiť rovnaké množstvo kovu v minciach rovnakého druhu, teda aj ich rovnakú hodnotu. Tým odpadla potreba váženia a delenia množstva kovov pri každom konkrétnom výmennom akte. Razenie kovových peňazí sa stalo výlučným právom vládcu krajiny. Bolo neraz aj zneužívané tým, že množstvo alebo podiel drahých kovov v minciach sa znižoval bez toho, aby sa ich stanovená formálna hodnota primeranie znížila. Tento postup predstavoval v tých časoch jednu z hlavných príčin znižovania hodnoty peňazí. K výraznému zníženiu hodnoty peňazí v Európe prišlo v 16. storočí; v starších textoch sa uvádzalo, že bolo spôsobené dovážaním ohromného množstva drahých kovov (teda nových peňazí) z kolónií v Amerike, najmä Španielmi, podľa novších zistení však toto znižovanie začalo už tesne pred dovozom prvých drahých kovov z Ameriky, takže ako dôvod neprichádza do úvahy. Skutočným dôvodom bol buď rast ťažby drahých kovov v strednej Európe (vrátane najmä dnešného Slovenska) alebo rôzne úplne iné dôvody.

Papierové peniaze

Peniaze vo vtedy ešte len kovovej forme musel pri výmene za predmety kupujúci predávajúcemu fyzicky odovzdávať a ten ich prevziať. To vyžadovalo ich hmotný prenos na miesto výmeny a neposkytovalo dostatočnú ochranu pred stratou, krádežou či lúpežou. V rozvíjajúcich sa talianskych mestách v 15. storočí (niečo podobné existovalo v Číne o niekoľko storočí skôr) sa vytvoril spôsob prevodu mincí z miesta na miesto tak, že mince boli fyzicky vložené do "banky" (presnejšie: u finančného či bankového podnikateľa) na jednom mieste a spriaznená "banka" na inom mieste fyzicky vyplatila rovnakú sumu proti predloženiu potvrdenia (či zmenky), ktoré možno v istom zmysle považovať za ranú formu papierových peňazí. Išlo o počiatok rozvoja bankových služieb, ktoré sú v súčasnosti široko rozvinuté čo do foriem a zároveň využívajú informačné a komunikačné technológie.

V 9./11. storočí sa v Číne a v 17. storočí v Európe začali systematicky tlačiť papierové peniaze v pravom slova zmysle. Mali vtedy vyznačenú hodnotu odvodenú od hodnoty určitého množstva drahého kovu. Výlučný vydavateľ (emitent) týchto peňazí zaručoval, že hodnota vydaných papierových peňazí bude zodpovedať na nich vyznačenej výške. Táto zameniteľnosť papierových peňazí za drahé kovy (krytie peňazí drahým kovom) sa postupne obmedzovala a celosvetová ekonomická kríza v 30. rokoch 20. storočia sa stala konečným impulzom, kedy toto viazanie vo väčšine vyspelých štátov zaniklo. Zameniteľnosť za zlato sa neobnovila naplno ani pri novom usporiadaní menových vzťahov po 2. svetovej vojne v rámci Bretton-woodskeho menového systému.

Papierové peniaze uľahčili znehodnocovanie peňazí samotným vydavateľom, keď boli dávané do obehu vo väčšom rozsahu ako vyžadovala potreba ich obehu a rozsah ich krytia drahými kovmi alebo inými reálnymi hodnotami. Pristupovalo sa k tomu najmä v obdobiach ekonomických kríz, vojen a iných udalostí a zámerov, vyžadujúcich väčšie objemy peňazí, a všeobecne najmä vtedy, keď štát nevidel iný spôsob ako splatiť svoje dlhy než vytlačením nových peňazí. V niektorých prípadoch vytlačenie nadmerného množstva papierových peňazí spôsobilo hyperinfláciu a dotyčný štát spravidla nakoniec zrušil platnosť všetkých vydaných papierových peňazí a obyčajne sa zaviedol nový druh (nepapierových) peňazí.

Účtovné peniaze

Prvé bežné účty sa objavili v 12. storočí v Taliansku, prvé šeky v 14. storočí, žírové transakcie sa rozšírili od 17. storočia, ale bežné účty aj žírové transakcie sa celkovo stali bežnými až v 19. storočí. Dnes banky pre svojich klientov vedú bežné účty, na ktorých sa sústreďujú vklady a z ktorých sa uhrádzajú rôzne záväzky klientov podľa ich pokynov (dispozícií). Údaje o stave a pohyboch na účtoch a o realizovaní pokynov klientov bankami čím ďalej viacej prechádza z papierových foriem na využívanie informačných a komunikačných technológií. Pre obyvateľov je výhodným využívať rôzne druhy bankomatových kariet (tzv. plastové peniaze, to je v istom zmysle ďalší stupeň vývoja po kovových a papierových peniazoch) na výber peňazí z účtov, prípadne i využitím dohodnutého úveru.